Dupot koní prechádzajúcich mestom so sudmi na voze, cvengot v desiatkach debnárskych dielní, vrzgot vretenových prešov v podbrániach meštianskych domov. Aký význam malo víno v stredovekej Trnave? Nahliadnite do slávnej histórie prepletenej viničnými letorastmi...

Vinohrady široko ďaleko…

Okrem toho, že trnavčania vlastnili  v minulosti množstvo vinohradov v chotároch dnešnej Rače,  Vajnor,  Svätého  Jura,  Pezinka, Vinosadov, Modry  či na  panstve Červený  Kameň,  ale  aj v Šintave  alebo  Hlohovci, zakladali nové  vinice v katastroch svojich  štyroch poddanských obcí – Brestovian, Hrnčiaroviec, Modranky a Parnej,  neskôr i v Ružindole. Namieste je otázka, prečo  trnavskí  mešťania vlastnili vinice na tak širokom páse od Malých Karpát  po Váh? Dôvod bol veľmi jednoduchý. Oplatilo  sa im to keďže obchod s vínom  bol veľmi výnosný. Po víne bol dopyt. Voda bola totiž často  kontaminovaná, víno sa teda  pilo vo veľkých množstvách ako bezpečný každodenný nápoj, často  riedený vodou  či doplnený o rôzne prísady a korenia. Rovnako  dôležité je napísať, že stredoveká klíma bola  teplejšia ako v neskoršom období, teda viniču sa dobre darilo  aj na rovinatých pôdach, nielen  na úbočiach Malých Karpát. V okolí Trnavy prakticky nebolo obce,  v ktorej  by neboli  vinohrady. Stredoveká Trnava  tak patrila  (spolu  s Bratislavou) medzi  najväčšie  vinohradnícko-vinárske centrá Uhorska.

Trnava, uhorské centrum obchodu s vínom…

Trnava  bola  významným miestom styku  zahraničných kupcov  a domáceho trhu. Prvá nepriama zmienka o vinohradníctve v Trnave je z roku 1258, kedy sa vo falze mestskej listiny píše o novej výsadbe vinohradov niekde tesnej blízkosti mesta. Podľa  všetkého sa  tu už  v 12. Storočí usadzovali prví nemeckí a čoskoro pravdepodobne aj valónski kupci, ktorí rozpoznali potenciál miestneho vína. Je veľmi pravdepodobné, že už v čase  pred  udelením privilégií slobodného kráľovského mesta v roku 1238 boli obyvatelia dnešnej Trnavy veľmi dôležitými hráčmi v obchode s vínom  a panovník už iba listinou  potvrdzoval tejto lokalite významný hospodársky status, ktorý tu vznikal niekoľko desaťročí predtým. Usudzujeme, že aj rozvinutý obchod s vínom  bol  okrem  iných  skutočností príčinou, prečo  práve  Trnava  získala  ako  prvá  na  území  dnešného Slovenska tieto výsady.

Po tatárskom vpáde (1241-42) prichádzali do mesta ďalší nemeckí hostia, ktorí investovali do kúpy nových  vino- hradov. Ich prenikanie pod úbočia Malých Karpát a získavanie viníc nadobudlo veľmi veľké rozmery v druhej polovici 13. storočia, odkedy ho máme už písomne doložené. Tento proces nadobudol taký rozsah, že ho bolo potrebné regulovať. Nie je preto prekvapivé, že všetky prvé písomné zmienky o vinohradníctve z tohto obdobia vo Svätom Jure, Pezinku či neskôr Modre sa týkajú práve Trnavčanov a riešenia rôznych sporov ohľadne poplatkov miestnym zemepánom.

O čo pri týchto kontroverziách išlo? Zjednodušene možno napísať, že šľachtickí majitelia chceli väčší podiel na zisku, ktorí pre seba trnavskí mešťania vytvárali. Zemepáni síce podporovali rozvoj vinohradníctva na svojich pozemkoch (prinášalo im viac peňazí ako ktorákoľvek iná poľnohospodárska činnosť), no čoskoro sa snažili zvyšovať poplatky, pretože chceli viac participovať na výnosnom obchode s vínom.

Expanzia Trnavčanov v oblasti vinohradníctva pokračovala aj v 14. storočí a spolu s ňou aj snahy okolitých zemepánov o zvyšovanie poplatkov. Zjednodušene možno napísať, že až do konca 16. storočia sa zachovali písomnosti, ktoré opakovane poukazujú na snahy rôznych majiteľov panstiev vo Svätom Jure, Pezinku, Modre či na Červenom Kameni zabraňovať Trnavčanom v ich vinohradníckej činnosti, či na pokusy o zvyšovanie poplatkov a naturálnych dávok. Tí sa naopak bránili a hľadali pomoc u panovníkov, ktorí im za poplatok potvrdzovali ich privilégia a výsadné listiny. Pre ich časté opakovanie a veľké množstvo ich nebudeme na tomto mieste uvádzať. Podstatné je, že Trnava vychádzala z týchto sporov väčšinou víťazne a zachovala si pozíciu jedného z najväčších obchodníkov s vínom v Uhorsku.

Obchod s vínom v 14. storočí prekvital, Trnava bohatla a významne tomu pomohol aj fakt, že mesto ležalo na hlavnej obchodnej trase – tzv. Českej ceste medzi Prahou a Budínom, odkiaľ mali kupci veľmi dobré napojenie na ďalšie zahraničné trhy. Trnavské víno sa preto nepilo ani tak v Uhorsku, ako skôr na Morave, v Čechách, v Sliezsku či v Poľsku. Tento trend pretrval aj v 15. storočí. Mestské účty v tomto čase prezrádzajú, že po Bratislave mali práve Trnavčania najviac vinohradov v celej malokarpatskej oblasti. Zachoval sa záznam z roku 1422, ktorý hovorí o vývoze až 2 685 456 litrov trnavského vína.

Okrem vinohradov v bezprostrednej blízkosti pohoria Malých Karpát sa snažili Trnavčania o výsadbu nových viníc aj vo svojom chotári a na pôde trnavských poddanských dedín v Hrnčiarovciach, Modranke, Brestovanoch a Ružindole. V 15. storočí sú doložené aj vinohrady v chotári mesta v časti Kráľová, Syslová, Nemečanka či Peklo.

Redukcia plôch vinohradov nielen pre zmenu klimatických podmienok...

Od druhej polovice 16. storočia význam vinohradníctva mierne klesol. Vinohrady v okolí mesta sa začali postupne klčovať a nahrádzať obilnou produkciou. Trnavčania tak reagovali na klesajúcu výnosnosť vinohradníctva a začali sa angažovať v iných hospodárskych odvetviach. Napriek tomu tvoril predaj vína v 16. storočí ešte stále najdôležitejšiu položku v príjmoch mesta.

Prečo začalo byť víno v trnavských podmienkach nevýnosným? Odpovedí je viacero. Faktom je, že poplatky za obrábanie vinohradov na cudzích majetkoch začali stúpať oveľa rýchlejšie ako ceny vína. Politická nestabilita v období pred a po preniknutí Turkov po bitke pri Moháči v roku 1526 do centrálnej časti Uhorska mala za následok, že ani panovníkom potvrdzované výsady sa v takej miere nerešpektovali, čo odrádzalo od nových investícií do výsadby vinohradov. Rovinaté oblasti boli vystavované pustošivým nájazdom tureckých či žoldnierskych oddielov. Rovnako sa začali meniť klimatické podmienky - počasie bolo chladnejšie ako v stredoveku. Viniču sa na rovinách prestalo dariť, čo malo za následok, že vinohrady sa  postupne stiahli len na juhovýchodné úbočia Malých Karpát, kde je intenzívnejšie slnečné žiarenie a určitá ochrana pred  studeným vetrom a mrazom. Nízka kvalita hrozna tak spôso- bovala slabú kvalitu trnavského vína, za ktoré sa potom nemohla pýtať vysoká cena.

Kombinácia týchto faktorov mala za následok, že vinohrady do začiatku 18. storočia z chotára mesta prakticky zmizli. Časť trnavských mešťanov mala naďalej vo vlastníctve iba kvalitné vinohrady pri Malých Karpatoch, ktoré sa stali prirodzeným centrom vinohradníckej a vinárskej produkcie. Medzi najvýznamnejšie trnavské vinohradnícke lokality v 17. a 18. storočí patrili Suchá nad Parnou, Horné Orešany, Dolné Orešany a čiastočne Modra. Obchod s vínom sa postupne skoncentroval do rúk niekoľkých veľkoobchodníkov a stratil v Trnave väčšinový charakter.

“Najväčší sud na svete” oprášil slávu trnavského vína...

V 19. storočí zaznamenalo víno v Trnave ešte jedno obdobie renesancie. Bolo spojené s osobou Antona Valca (Walz), veľkoobchodníka s vínom, ktorý preslávil mesto svojimi pivnicami a najmä obrovským sudom, ktorý sa stal turistickou atrakciou. Mnohí cestovatelia prechádzajúci Trnavou ho dokonca opisovali ako najväčší sud na svete, ktorý je naplnený vínom. Sud sa stal miestnou pozoruhodnosťou a Trnava sa opäť skloňovala v súvislosti s vínom. Pivnice ležali na predmestí v bývalej jezuitskej záhrade (v nedávnej minulosti objekt Sladovní na Sladovníckej ulici). Začali sa stavať v roku 1810 a dokončené boli v roku 1813. Anton Valc ich neskôr ešte viac rozšíril. Orientoval sa na veľkoobchod s vínom, čo znamenalo, že väčšiu časť vína nakupoval od druhých a predával ďalej. Čoskoro bol Valc známy v celom Uhorsku, významnú časť svojej produkcie exportoval aj do zahraničia. Pretože mal vytvorenú širokú odberateľskú sieť, jeho dodávateľom vína sa stal aj arcivojvoda Jozef, uhorský palatín. Rovnako väčšina trnavských šenkárov nakupovala víno práve od neho.

V roku 1821 požiadal udelenie o šľachtického titulu, v čom mu panovník vyhovel. Pri tejto príležitosti začal Valc používať nové priezvisko - Szulíny. To je dôvodom, prečo sa veľký trnavský sud opisuje niekedy ako sud Antona Valca a inde ako Antona Szulínyho. Sud bol zhotovený v Pešti v roku 1822, v roku 1823 sa postavil v trnavskej pivnici a počas veľkonočného týždňa bol v roku 1824 naplnený vínom. Szulíny sa prejavil ako podnikateľ aj pri jeho prevo- ze. Po dokončení suda povolil v lete 1823 vystavenie diela obyvateľom Budína a Pešti. Za vybraté vstupné sa zaplatili náklady, ktoré súviseli s jeho vystavením, dopravou do Trnavy a inštaláciou v pivnici. Jeho objem bol cez 114 000 litrov a do pivnice, kde ležal, viedla neskôr aj železnica!
 
Síce s oneskorením niekoľkých desaťročí, ale predsa, na slávu spojenia vína a Trnavy nadväzujú v súčasnosti mnohé miestne vinárstva, ktoré svojimi svetovými úspechmi a renomé dokazujú, že cit pre toto umenie majú zakorenený nielen vo svojich koreňoch, ale i srdci.
 
 
Vytvorené v spolupráci s riaditeľom Malokarpatského vinohradníckeho múzea v Pezinku, p. PhDr. Martinom HRUBALOM, PhD.